Vždy som sa zaujímala o maličkosti. Bola som skutočne veľká detailistka, čo sa prejavovalo na úplných drobnostiach. Nikdy mi to neprekážalo, no uvedomovala som si, že ma to občas veľmi obmedzuje. Na jednej strane mi bolo jasné, že to nie je zlá vlastnosť. No presahovalo to až do puntičkárstva a to bolo niečo, z čoho som nemala dobrý pocit. Vždy som si však myslela, že to raz využijem. Videla som totižto aj veci, ktoré iní ľudia totálne prehliadali. A, aj keď nerada, musím priznať, že som na to bola poriadne hrdá. Rozhodla som sa preto, že svoju pozornosť venujem práve takýmto drobnostiam. A začala som manikúrou.
Vedela som, že ak je v niečom spečatený môj osud, tak je to práve v lakoch a v detailných štetcoch, pomocou ktorých moje minimalistické predstavy presuniem na niečo také obyčajné, ako je manikúra.
Vždy som si totižto potrpela na to, aby som mala pekné nechty. Všímala som si ich aj na iných ľuďoch a vždy som vedela, že takýmto smerom sa bude uberať aj celý môj život. Chcela som byť manikérka, pretože som bola umelkyňa a bavila ma „mravčia“ práca. Najradšej som bola, keď ku mne prišla žena, ktorá to nechala len na mňa. Vtedy som sa vedela poriadne vyblázniť a mala som z toho vždy obrovskú radosť.
Začínala som len s jednoduchými vecami, no napokon som sa odvážila aj na rôzne iné veci. Rôzne aplikácie, ozdoby, gélové laky a gél-laky, jednoducho som skúšala, kam až môžem zájsť.
Pre ľudí asi nie je lepší pocit, ako keď nájdu niečo, čo ich napĺňa, v čom sú dobrí a na čo majú skutočný talent. Kto by to bol povedal, že práve moje puntičkárske správanie spôsobí, že si nájdem prácu, ktorú budem nadovšetko milovať. Priala by som každému, aby našli prácu, ktorú budú zbožňovať. Manikúra je niečo, čo som si našla. Alebo, čo si našlo mňa? Ktovie, možno to predsa len nebola úplná náhoda.